Hranica- 1.kapitola

 

1

„Dnes sme sa tu stretli, aby sme potrestali našich občanov, Viktora a Silviu Greyových za neposlušnosť voči zákonu, ktorý netoleruje priestupky, akých sa dopustili. Ich činy budú potrestané smrťou,“ ozvalo sa z mikrofónu. Hlas patril môjmu najväčšiemu nepriateľovi.

Stál na pódiu na ľavej strane námestia, ktoré bolo z troch svetových strán obklopené budovami. V strede sa nachádzali sochy a zeleň. Povrch dlaždíc bol nerovný a ľudia nepokojní. Moji rodičia stáli pod pódiom. Čakali na koniec.

Zatiaľ čo on hovoril o jeho dôležitých hodnotách. O tom prečo ich smrť považuje za podstatnú a potrebnú, jeho pomocníci pod nohami mojich rodičov zapaľovali drevo. Vznikala velikánska vatra. Obeta, ako to oni nazývali, bola v plnom prúde.

V dave sa striedalo jasavé burácanie s búrlivým protestom. Na Obete sa zúčastnili ľudia rozličných názorov. Dve radikálne strany, ktoré si boli  podobné asi ako dve strany mince. Každá z nich bojovala za svoju verziu pravdy. Bezpochyby som ale mohla potvrdiť, že jedna z nich mala poriadne vymyté mozgy.

Po prvý raz som pohľad obrátila k miestu, ktoré budem môcť nazvať ich hrobom. Nedokázala som od neho odvrátiť oči.                    

Oheň. Všade bol oheň. Plamene rozkvitali do krásy a snažili sa, čo najviac priblížiť k nebu. Tmavej oblohe dodávali farbu a ich odlesky sa odrážali na tvárach stojacich ľudí. Zhrozených či spokojných s verdiktom. Vyvolávalo to vo mne rozličné pocity. S krásou sa miešali zimomriavky. V hrdle som cítila buchot srdca.

Pozorovať popravu v priamom prenose  rozhodne nebolo pre slabé žalúdky. Rúcala som sa a bez môjho vedomia sa rozbehla k plameňom. Chcela som zomrieť spolu s nimi. Cítila som sa taká ľahká, ako vtáčie pierko. Hneď som tam mohla horieť s nimi. Nezaslúžili si to.

Čiasi ruka ma však zastavila. Saskina. Ťahala ma preč z toho pekla. Nenechala ho stať sa mojím novým domovom.

Všetko sa mi rozmazávalo a nedokázala som normálne rozmýšľať. Hlavou som bola v inej dimenzii.  Moje nohy oťaželi, bez Saskii by som sa nedokázala pohnúť. Už som sa necítila ako pierko. Na nohách som mala okovy. Pociťovala som hroznú tiaž. Bola som ako zamrznutá na mieste, chodidlá som nedokázala odlepiť z rozpadnutého betónu.

„Mama, otec,“ kričala som z plného hrdla, odchádzal mi hlas. Saskia ma ťahala ale poza rameno som sledovala to šialenstvo.  Po lícach mi stekali slzy. V ich očiach pomaly zhasínal život. Sekunda po sekunde. Nemohla som od nich odlepiť zrak. Hľadela som na nich vypúlenými očami. Vedela som, že ich vidím poslednýkrát nažive.

Saskia sa ma snažila odtiahnuť z rozbúreného davu, no ja som neprestávala protestovať. Rovnako ako aj ona. Bola neodbytná a dochádzali mi sily, aby som sa mohla vzpierať.

            Na chvíľu sme zastavili na rohu najbližšej budovy, pretože mi zostalo zle.  Dáviaci reflex mi pomohol vyprázdniť žalúdok. Potrebovala som to dostať zo seba von. Čelom som bola opretá o chladnú fasádu a zhlboka dýchala. Saskia mi bola za chrbtom.

            Považovala som to za očistu, cestu ako sa zbaviť svinstva, ktoré som videla na vlastné oči. No tušila som, že postupne si to vyžiada väčšiu cenu. Zármutok mi spôsobí problémy.

Nechcela som to ale riešiť tu a teraz. Nachádzali sme sa na nebezpečnom území, preplnenom Arthurovými stúpencami. Ten si ma želal ako jeho ďalšiu obeť. Nehodlala som mu dať príležitosť ma dolapiť. Museli sme utekať niekam do bezpečia. 

Pretĺkali sme sa prázdnymi ulicami čo najďalej z centra mesta. Okolo monotónnych prázdnych domov bez majiteľov. V čase, keď sa konali tie najbrutálnejšie demonštrácie. Ľudia neprestanú, kým nedostanú to, čo by im malo patriť. Ďalej bolo o niečo kľudnejšie pásmo.

Všetci ľudia sa teraz zdržovali čo najbližšie k sídlu nášho diktátorského vládcu. Platili za slobodu vlastnými životmi, ako moji rodičia. Vyžiadalo si to krutú daň.

Napriek tomu, že nový začiatok bol ďaleko, nesmeli sme to vzdávať. Schopnosť bojovať, to bolo jediné, čo nám zostalo. Len vďaka nej sme sa dokázali pozviechať z prachu našej minulosti a kráčať ďalej. Aj keď naše duše a telá boli polámané na tisícky malých kúskov.

Zastavili sme na kraji mesta, kde moji rodičia vybudovali malú drevenú chatku, keď sa dozvedeli, že ich osud je už dávno spečatení. Že boj o spravodlivosť im bude osudní. Chceli pre mňa postaviť aspoň jedno bezpečné miesto, kde sa budem môcť uchýliť, keď sa situácia zhorší. Minimalistická chatrč mala slúžiť na tento účel.

Nachádzala sa na kraji trávnatej plochy. Ďalej pokračoval menší lesík. Začiatok obklopovali mohutné stromy, ktoré tvorili vstupnú bránu do jeho hlbín.

Nadvihla som koberček pred dverami a vybrala schované kľúče. Rodičia ich tam vždy nechávali. Nikdy ich nenosili so sebou. Báli sa, že ich stratia a k výrobe nových by sa dostali len ťažko.

Odomkla som a vošli sme dovnútra. Usadili sa na nepohodlnú, prachom pokrytú pohovku, obidve sme boli totiž dostatočne vyčerpané z toho, čo sa dnes udialo.

Najväčší bojovníci, moji rodičia, mi umreli pred mojim zrakom. Nádej na lepšie životy v mnohých očiach zhasla. Mali moc to zmeniť a neuspeli. Budem tu moc mať aj ja a tentoraz stáť na čele zmeny v histórii?