Obete času

Rozhodla som sa sem dať poviedku, ktorú som napísala v lete 2020. Pôvodne bola zapojená do súťaže  Poviedka 2020. Veľmi ďaleko som sa s ňou nedostala a tak verím, že má ešte šancu si tu nájsť čitateľov. Bude rozdelená na 2-3 časti a postupne ju sem budem pridávať každý týždeň. Budem rada za každú spätnú väzbu. Prajem vám príjemné čítanie! 😊

 1. Kapitola - Deň rozhrešenia

Lena bola celá v čiernom, kráčala po nočnom meste pod svetlom pouličných lámp. Sama. Potrebovala totiž rozmýšľať a vyhrať boj nad jej najväčšími obavami. Deň rozhrešenia sa blížil a ona musela vo svojom živote urobiť zmenu. Keby tak nespravila, jej hodinky by zatikali a zbohom. Bola nútená vyjsť s pravdou von. Neviditeľná mašina, ktorá riadila všetkým životy a určovala ich osudy sa opäť naštartuje a ona získa svoje dni naspäť. Celú stovku, ako keď sa narodila, bez bonusov. Sto dní na to zase vo svojom živote spraviť prelom. Ak sa to podarí skôr, zostanú nejaké navyše. Teraz ale už mala posledný. Dlho sa ho snažila oddialiť, posunúť sa v iných aspektoch svojho života no nedalo sa. Čas vypršal, už zostávala len jedna cesta.

 Lena musela odhaliť svoju pravú podobu. Už sa naďalej  nemohla skrývať v tieňoch. Nadišiel čas, aby vystúpila na svetlo a postavila sa svojím prekážkam so vztýčenou hlavou.

Už dávno neplakala. Dnes jej po prvý raz, po dlhom čase ušla slza. Avšak, nevedela či zo smútku alebo radosti. Rozhodla sa však, že ďalej nechce predstierať. Bolo to príliš ťažké a zakaždým ju to veľmi bolelo. Ako tisíc nožov do srdca, posledné dni skoro nedýchala. Žalúdok mala ako na vode. Veľa nad  všetkým uvažovala až prestávala žiť. Čo nebolo dobré. Nič nemalo prednosť nad životom, bolo to presne naopak. Chcela sa toho držať, aspoň raz v živote byť statočná. Dlhšie nedokázala klamať. Ani nemohla. Bála sa ale vedela, že keď pravda vyjde najavo bude dobre.

Vyštverala sa na obrubník popri prázdnej ceste a sadla si do tmy. Zapálila si cigaretu a vdýchla do pľúc dym. Potiahla si dva-trikrát a potom ju zahasila. Rýchlo na ňu stratila chuť a tak len hľadela do diaľky.

Nadýchla sa čerstvého vzduchu a privrela viečka. Tešila sa na moment, keď bude slobodná. Ako sova vlietajúca do tmy. Sama si svojím pánom. Bude mať celé tri mesiace pokoj.  

Bude si užívať s kamarátmi a byť sama sebou. Všetci ostatní boli totiž skurvené kópie. Občas uvažovala ako to, že im ešte nevypršal čas. Čo prevratné mohli spraviť? Neprepadnúť? Opiť sa do nemoty? Museli mať mizerné životy.  

Lena sa postavila, rozhodla sa pokračovať v ceste. Bolo načase ísť domov a poriadne sa na to vyspať. Zajtrajšok sa nedohľadne blížil. Zostávala jedna hodina do polnoci. Cítila ako sa jej pomaly kráti čas. Tik-tak, počula všade. Ozývalo sa jej v hlave ako ozvena.

„Srať na to,“ zanadávala Lena.  Noc bola ešte mladá a ona si ju chcela užiť plnými dúškami. Akoby mala na ďalší deň umrieť.

Prešla ešte pár krokov po ulici a zamierila do najbližšieho baru.

Bolo v ňom rušno. Ľudia tancovali ako šialený a parket bol plný všemožných tanečných kreácií. Vo vzduchu cítila dym a pach tvrdého alkoholu. Predrala sa k baru a sadla si na jednu z vysokých stoličiek.

 „Whisky s ľadom,“ poprosila barmana.

Najskôr si ale od nej vypýtal občiansky. Nedivila sa mu, vyzerala pomerne mlado, nikto by nepovedal, že mala osemnásť.

 Ochotne mu ho podala a barman prikývol a pripravil jej nápoj.

Rýchlo ho vypila a zamierila si to na parket. Hýbala sa do rytmu hudby a začala tancovať s náhodnou dievčinou, ktorá rovnako túžila po spoločnosti. Čo sa dialo okolo ju nezaujímalo, chcela si túto noc užiť akoby mala byť jej posledná.