Obete času - 2. časť

Vitajte u druhej časti mojej poviedky, Obete času. Ak ste ešte nečítali prvú časť, nájdete ju TU. Pokračovanie bude trochu dlhšie ale to preto, lebo inak by rozdelenie kapitol nemalo zmysel. Hádam so mnou vydržíte až do konca, prajem vám príjemné čítanie. Teším sa na spätnú odozvu! 😊

2. Kapitola - Dnešok bude len spomienkou!

Lena bola mierne pripitá a potrebovala na vzduch. Vyšla na strechu podniku, kde bol famózny výhľad na mesto. Vysoké budovy v šere centra vyzerali ako obri snažiaci sa priblížiť k nebu. Cítila sa vďaka nim ako trpaslík.

Sedela tam dlho. Až kým slnko začalo stúpať k oblohe a zafarbilo ju do oranžova. Nič podobné ešte nevidela. Malo to v sebe isté čaro. Východy slnka sa spájali s istými novými začiatkami. Predstavovali, že každý deň môžeme začať odznova.

Sadla si na múrik a pustila nohy do prázdnoty. Výšok sa nebála. Keď jej nohy viseli vo vzduchu cítila sa uvoľnene. Slobodne, ako vtáčik letiaci vzduchom. Nič ju nedržalo pri zemi. Bola pripravená na všetko.

Poslednýkrát sa zahľadela na horizont a potom sa postavila na odchod. Naspäť do klubu. Bolo v ňom poloprázdno, no to čo videla ju šokovalo. Na parkete ležali nehybné telá. Nikdy ich nevidela toľko pokope.

Nedýchali. Ich tváre stratili farbu. Oči boli vypúlené do priestoru až im bolo vidieť žilky na bielych viečkach. Avšak, žiadne známky násilia.

Medzi nimi bola aj dievčina s ktorou večer tancovala. Krátke blond vlasy a čierna prenikavá linka, ktorá zvýrazňovala jej svetlé oči. Teraz to ale už neznamenalo nič v porovnaní so životom, ktorý sa rozhodla nežiť.

Lena sa len mohla dovtípiť, že sa pokúsili o akési sebaobetovanie, ako to robia v sektách. Zaslepení fanatici vypijú jed, aby nasledovali svojho pána. Toto však bolo niečo iné. Vypršal im čas. Mali vo svojom živote spraviť prevratný moment, ale nedokázali to.

Nemusela ani veľa rozmýšľať a hneď vedela, že nechce, aby ju postihol rovnaký osud. Nechcela dopadnúť ako ostatní. Ako to dievča.

Tí ľudia mali pred sebou celý život a všetko zahodili preto, lebo sa báli urobiť v živote zmenu. Pripadalo jej to absurdné. Hanbila sa, že nad tým len premýšľala, že neurobila prelomový krok skôr a nechala si to na poslednú chvíľu. Mohla to mať už dávno za sebou. Bála sa ale mienky ľudí, že ju budú odcudzovať za to, kým je. No teraz už mala odvahu to povedať nahlas.

Počkala, kým do klubu prídu Odchytávači tiel, dalo sa očakávať, že ich niekto zavolá. Ako vždy v bielych kombinézach sa starali o telá mŕtvych. Zazipsovali ich do veľkých vriec a nakladali do dodávky. Potom putovali do márnice. Ďalej nasledovalo oznamovanie smutných správ. Boli to takí posli zákona. Nosili tragédie.

Potom sa spratala „z miesta činu“ a vyšla na ulicu do skorého rána. Bola strašne unavená. Zabila by pre šálku kávy. Zastavila sa v najbližšom podniku, jedinom otvorenom a nechala si ju nabaliť so sebou.

Lena sa nikam neponáhľala, keďže sa rozhodla vynechať dnešné hodiny v škole. Potrebovala ale prechádzku. Išla na svoje obľúbené miesto. Na malú vyhliadku o dve ulice ďalej. Videla stadiaľ celé Memori, skutočne jedinečné mesto.

Bolo v ňom všetko, čo ste si vedeli predstaviť. Zábava, nočný život, tiché rána, možnosť plniť si sny. Stačilo len mať odvahu sa im oddať. No a po dnešku vedela, že to chce  poriadnu guráž. Keby to bolo ľahké, ľudia v klube by ešte stále boli nažive. Ich rodiny by sa nemuseli pripravovať na to, že ich čoskoro zakopú do zeme.

Chvíľu pobudla no keď sa na uliciach začali objavovať ľudia, chystajúci sa do práce, rozhodla sa na odchod. Mesto sa totiž prebúdzalo k životu, zväčšila sa premávka a kľud zmizol. Bude si ho zase môcť vychutnať zajtra, keď všetko vyjde podľa plánu.

Lena nevedela kam pôjde teraz a tak to nechala na vlastných nohách. Na svoj prelomový moment mala ešte čas. Mala na pláne k nemu použiť sociálnu sieť. Bol to riskantný krok, keďže informácie sa šírili rýchlo no takto si mohla byť istá, že sa to dostane ku všetkým. Všetkým, ktorým to túžila zdeliť.

Znova prešla okolo klubu, kde strávila minulú noc. Niečo však bolo inak a nepozdávalo sa jej to. Pred budovou stala hŕba fízlov. Tvárili sa veľmi znepokojene. Mali na sebe tmavé uniformy a nad niečím si lámali hlavu. Zvedavosť jej nedala a tak  pristúpila bližšie. Odpočúvala debatu troch z nich.

„Budeme to tu musieť celé prejsť a zahájiť vyšetrovanie. Takéto veci sa nestávajú každý deň. Musíme zariadiť, aby sa to neopakovalo,“ povedal jeden z fízlov.

„A čo svedkovia? Myslíte, že niekto tušil k čomu sa schyľuje?“ pokračoval ďalší.

„Nemyslím si, všetko to bolo pekne naplánované a nikto tomu nemohol zabrániť. Keď sa samy nerozhodneme otvoriť svetu, už nám nič nepomôže.“

„Zrejme máš pravdu no aj tak by to chcelo vypočuť niekoho, kto bol tú noc v bare. Barman mi nepríde ako vierohodný zdroj.“

Lena zo zvedavosti nahliadla do klubu, kde okrem chlapíka za pultom nebolo ani živej duše. Všade boli policajné pásky. Stálo sa z toho hotové miesto činu.

„Slečna tam nemôžete,“ ozval sa jeden zo strážnikov.

„Ja len, že pred pár hodinami sa to zdalo ako pekné miesto na zábavu a keď som odchádzala našlo sa šesť mŕtvych tiel a ja som s tým nič nemohla spraviť.“

Ako rozprávala policajti na ňu zaujato pozerali, otvorila tému o ktorej sa túžili dozvedieť viac. Začali sa pýtať otázky ohľadom minulej noci. Či si niečo nevšimla, aký mala vzťah k obetiam.

Priznala, že prehodila pár slov s neznámou dievčinou. Dodala, že by ju nenapadlo, že plánuje ukončiť svoj život.

Ešte chvíľu debatovali o záhadách štvrtkovej noci a zbytočnej strate mladých životov. Potom dorazili novinári a koroner s výsledkami pitvy mozgu. Bola to súčasť vyšetrovacieho procesu.

Pomocou zvláštneho prístroja bolo dnes možné na disk nahrať časť mozgovej kôry a prehrať si jej obsah. Volala sa amygdala a bola súčasťou limbického systému, ktorý kontroloval správanie.

Vďaka pokrokom vo vede mala podobu čipu.  Medzi jej funkcie patrilo riadenie emócií. Napríklad strachu. Umožňovalo to odborníkom zistiť viac o obeti. O jej obavách. Vedeli si takto spraviť obraz o tom, čo ju trápilo. Kvôli čomu sa rozhodla nežiť.

Koroner im prehral obsah čipu pomocou hologramu. Stlačil tlačidlo na disku a pred nimi sa objavilo obrazové stvárnenie obáv obetí. Všetkých šiestich, pekne porade.

Niektoré príbehy na ňu toľko zapôsobili, že jej bolo do plaču. Skutočne ju mrzelo, čím všetkým si museli prejsť, čo utajovali. Pomyslela si, že svet ešte nebol dostatočne kruté miesto. Nebolo v ňom totiž potrebné množstvo ľudí, ktorí by týchto jedincov obraňovali. Boli na to úplne samy.

Nahrávka skončila a medzi zúčastnenými zavládlo hrobové ticho. Jediný zvuk v okolí bola búrlivá premávka.

Ticho nakoniec prerušili policajti. Požiadali ju, či by nemohla spraviť výpoveď o udalosti. Bola jediný svedok k dispozícií. Mala opísať atmosféru. Hocičo, čo ju v tú noc zaujalo. Niečo nezvyčajné.

Fízli si to zapisovali do notesov a urobili z toho hlásenie. Museli mať všetko zdokumentované. Zrejme to slúžilo k lepšiemu porozumeniu situácie. Nepýtala sa, nezáležalo na tom.

Ďalej ju vyspovedala telka. Cítila sa ako celebrita. No vedela, že je to preto, že bola jediná, ktorá mohla vypovedať o situácii.  

Položili jej veľmi zaujímavú otázku. „Myslíte, že sa dá zariadiť, aby sa podobné situácie neopakovali? A ak áno, ako?“

Lena nemusela dlho rozmýšľať. Všetko už mala pripravené v hlave. Stačilo to len povedať svetu.

„Určite áno. Myslím, že by postačilo trocha tolerancie a svet by bol hneď lepším miestom. V tých deckách nebola žiadna chyba.  Tá bola v ľuďoch, ktorí ich odcudzovali za úplne banálne veci.

 Oni sa snažili, bojovali a dlhú dobu vyhrávali no v tom stave sa nedá žiť navždy. Je to unavujúce. Prestalo ich to baviť. Nemali žiadne uznanie, pochopenie a podporu. Takže to vzdali.“

Lena sa rozhodla priblížiť pár príbehov z nahrávky verejnosti.

„Chlapec č. 1 sa nikdy nedostal do kolektívu preto, lebo mal inú farbu pleti,“ Lena nepoznala ich mená takže improvizovala.

„Dievča č. 1 nemalo odvahu povedať svojim príbuzným o svojej homosexuálnej orientácii kvôli strachu z homofóbie,“ dievčina s ktorou v noci tancovala v sebe skrývala strašnú bolesť. Ani si to neuvedomila, kým nevidela nahrávku. Pochovala to tak hlboko v sebe, že navonok sa to nedalo odčítať.

„Chlapec č. 2 si vytrpel urážky kvôli jeho obsendantno-kompulzívnej poruche. Mali ho za blázna len preto, že bojuje so psychickou poruchou. Myslím, že by nezaškodilo trochu pochopenia. Nie sme všetci predsa len ľudia?

Všetci boli odcudzovaní za veci, ktoré sa nedajú ovplyvniť. Farbu pleti, sexuálnu orientáciu a psychické zdravie si nevyberieme. No a myslím, že mnohí na to zabúdajú. Jediné čo si môžeme vybrať, je chovať sa slušne. Nesúdiť za veci, ktoré nezmeníme.

Farba pleti, orientácia a psychické zdravie by nemali udávať hodnotu človeka. Ani jedna z vecí nevypovedá o jeho charaktere. Nedefinuje jeho cenu. Práveže si myslím, že sú to len veci, ktoré ho robia výnimočným. Všetci na svete by mali dostať šancu žiť život o akom snívajú.“

***

Dnešok sa vyvinul neočakávane. Napriek tomu, že Lena dnes spravila prelomový moment sa stále držala plánu. Pripravenejšia ako nikdy predtým.

Otvorila Facebook a začala písať status: Nevyberám si pohlavie ale človeka. K tomu pridala dúhové emoji a #bipride. Potom klikla na tlačidlo odoslať. Teraz to budú všetci vedieť. Vôbec ju to ale netrápilo. Ona aj tak neprestane žiť život o ktorom túži.

Zoskočila z múrika a do uší si dala slúchadlá. Hralo v nich Born This Way od Lady Gagy. Užívala si najlepšie pasáže hádam po stýkrát.

I am on the right track baby, i was born this way